Na začiatku našej rodinnej cesty by nám nikdy nenapadlo, že sa rozhodneme pre nesystémové vzdelávanie.
Predstavovali sme si, že syn pôjde do škôlky a potom do školy, tak ako to robia všetci. Dodnes mám v pamäti moment, keď syn po prvýkrát zostal v škôlke sám, a my rodičia sme odišli s pocitom, že sa pre nás všetkých začína nová kapitola. Nestalo sa.
V škôlke, resp. predškolskej triede to nešlo tak, ako sme čakali. A to napriek tomu, že sme zvolili miesto s malým počtom detí a rešpektujúcim prístupom.
Náš syn prešiel diagnostikou nadania a tomu sme prispôsobili aj výber škôlky. Nie snáď preto, aby podával výkon, aby už od plienky všetkým ukazoval, čo vie. Naopak. Skôr preto, že sme pre neho chceli pokojný a pre neho príťažlivý, zaujímavý štart. Niečo, čo by sám chcel.
Veľmi rýchlo sme pochopili, že na nášho syna v inštitúcií neboli pripravený, že prísľub, ktorý nám dali, zostane nenaplnený. Trápil sa on, my, aj učiteľka. Syn chcel byť spolu s nami, no pravidlá triedy to nedovoľovali. Bol zvedavý, v tom čase ho bavil vesmíru, no vyučovanie ho nebavilo. Chcel sa kamarátiť, no cez všetky pravidlá, každodenné senzorické a emocionálne preťaženie to jednoducho nedokázal. Škôlku sme opustili, ale odniesli sme si z nej kamarátov, s ktorými sa hráme a stretávame dodnes (áno, tiež škôlku po trpezlivých snahách nakoniec opustili).
Bolo to náročné obdobie a až teraz vidím ako veľmi sme v ňom boli zraniteľní a sami. Náš syn, to zvedavé, hravé, kamarátske a bystré dieťa, bol zrazu problém. Dostávali sme kadejakú, aj veľmi nevhodnú a necitlivú spätnú väzbu, čelili sme rôznym rodinným aj inšitucionálnym tlakom a odporúčaniam. Jedným z odporúčaní bola aj diagnostika Aspergerovho syndórmu.
Úprimne poviem, že mi to prišlo celé odveci. Obrazy, ktoré sa mi spájali s autizmom a Aspergerom boli úplne odlišné od toho, čím sme žili. Nemali sme doma neemotívne dieťa, ani dieťa nespoločenské, alebo nebodaj postihnuté, choré. Syn bol náročný, mal veľa senzorických potrieb, emočná regulácia bola naša každodenná výzva a cudzí ľudia v ňom vyvolávali úzkosť, no to všetko som poznala, veď taká som bola aj ja, takí sme vlastne boli obaja, my rodičia.
Syn bol veľmi bystrý a rýchli. Nie preto, že by sme ho cvičili, ale preto, že sám chcel. Učil sa, zisťoval, napredoval, skúmal a objavoval. Cez záujmy dokázal prekonať prekážky a ísť na miesta, na ktoré by ho inak úzkosť nepustila. Vymietli sme všetky múzeá, elektrárne a vedecké centrá v okolí. Vsadili sme na to, že potrebuje len svoj čas, že do školy už pôjde zrelý.
Ani to sa nepodarilo. No dostalo sa nám do uší, že existuje základná škola, ktorá ponúka domáce vzdelávanie a dokonca obávané povinné preskúšanie dokáže s deťmi prejsť hravo, bezpečne a s pochopením. Rozhodli sme sa to skúsiť.
Tak sme začali s homeschoolingom. Po prvom ročníku sa ukázalo, že syn sa nasilu učivo učiť nevie. Bolo tiež zrejmé, že prvácke zručnosti, ako napr. krasopis, do neho nevtlačíme, ani s odmenami ani bez nich. Škola nad nami privrela oči, no začala trvať na „papieroch“. A tak sme šli. Absolvovali sme diagnostiku rozumových schopností a autizmu.
Vďaka knihám ako NeuroKmene , Marťan na hřišti alebo Jedineční lidé sme začali spoznávať neurodiverzitu a skutočný obsah pojmu Aspergerov syndróm. Vraví sa, že rodičia našej generácie sa nájdu až cez deti a tak to bolo aj u nás. Po synovi som šla na diagnostiku aj ja a tak sme obaja hrdí nositelia nálepky Asperger. Nežijeme iba ňou, dá sa povedať, že ňou žijeme stále menej, ale pomáha nám.
Vďaka všetkým potvrdeniam a pochopeniu zo strany centra poradenstva a prevencie (SŠCPP Poltár) sme boli pripravení synovi vzdelávanie nastaviť adresnejšie na jeho potreby. Toto nastavovanie si vyžiadalo aj zmenu základnej školy, lebo naša pôvodná škola nebola ochotná ustúpiť z požiadaviek na povinné učivo.
Náš syn je bystré, schopné a zvedavé dieťa, kto ho pozná vie, že je múdry a sčítaný. No nič z toho neukáže v správnom čase a na správnom mieste, definovanom sylabami školských úradníkov. Mali sme dve možnosti: prvá bola začať pylne pracovať na tom, aby syn po malých krokoch, ale predsa začal plniť vzdelávacie povinnosti. To enormné množstvo energie, ktorá by na to šla, a zároveň pre nás neuchopiteľný zmysel tohto snaženia (aby sme uspokojili systém?) nás však odradili. Zvolili sme druhú možnosť. Slobodu.
Unschooling je pre nás možný vďaka tomu, že syn iným spôsobom dokázateľne nenapreduje. Je to možnosť, ktorú má, najmä vďaka „papierom“. Ale aj to sa dnes mení a práve teraz vznikajú školy, ktoré podporujú slobodu vo vzdelávaní aj u detí, ktoré nemajú tzv. špeciálne potreby. Dobrým príkladom je Slobodná škola Košice, ktorá ponúka aj domáce a individuálne vzdelávanie.
Našou školou sa stala maličká základka Veľké Zlievce. Tu sme zažili pocit skutočného prijatia, privítania a súnáležitosti. Zatiaľ čo doteraz sme boli skôr trpení, problémoví a bolo treba nad nami privierať oko, vo Veľkých Zlievcoch sme boli ocenení, uznaní a chválení. To vám bol zážitok!
Keď synovi prišiel e-mail od pani riaditeľky, že knihy, ktoré napísal sú úžasné a chceli by ich zavesiť na školskú webstránku, mali sme slzy v očiach. Tie isté knihy boli dovtedy „veľmi vyspelé a zložité ale tematicky úplne mimo sylaby“ a preto ich bolo treba prerobiť.
Pre nás rodičov bolo na ceste k unschoolingu najťažšie uveriť synovi, že vie čím sa chce kedy zaoberať a že všetko, čím sa zaoberá, má význam. Dôvera sa hľadala najťažšie v obdobiach, kedy dookola sledoval rozprávky Sunny Bunnies, alebo keď trávil dni radením autíčiek. Samozrejme nás jeho záujmy občas zneisťovali a cítili sme potrebu zasiahnuť. Postupom času nás tieto snahy opustili. Chvalabohu.
Ak existuje len jedna rodina, ktorej naša skúsenosť pomôže, jedna rodina, ktorá pochybuje a hľadá, alebo potrebuje posilniť v dôvere vo svoje dieťa, sme tu pre ňu. Budem rada, keď náš príbeh a naše skúsenosti pomôžu uchrániť pred nepotrebnými zraneniami. Na ceste mimo systém určite nie ste sami, je nás stále viac a nie je to preto, že sme problémoví alebo nenormálni. Nie všetko, čo sa považuje za „normálne“ je naozaj zdravé a to v školstve platí na stopercent.
V ďalšom blogu napíšem viac o našich bežných unschoolingových dňoch, o poznávaní aj kamarátení mimo systém. Aj o tom, ako fungujeme my, rodičia.
Napíšte nám,
Kristína (kristina@theparents.sk)
& Jan (jan@theparents.sk)